Ešte dnes žiarim nabitá dobrou energiou, načerpanou zo súhry orchestra a bravúrne zvládnutého klavíra pod prstami šikovného a úspešného klavíristu.
Veľmi milo ma prekvapili i hostia Richarda Rikkona. O Barbarke som počula naposledy veľmi dávno (asi to bude tým, že nečítam bulvár). Priznám sa, že na ulici by som ju nespoznala. Podľa mňa spieva oveľa lepšie ako pred pár rokmi v skupine Maduar. Celkový dojem som mala z nej však neutrálny. Zdalo sa mi, že Barbarka akosi nezvláda publikum. Jej fanúšikovia mi to dúfam nebudú mať jej hodnotenie za zlé... Snaha o zatancovanie latina a vlnenie sa na pódiu mi celkovému imidžu koncertu príliš nepristalo.
Z Ivka Štroffeka som mala dojem, že jeho odspievanie na pódiu bolo čisto pracovného charakteru. Nemám na neho vyhranený názor, spieva pekne, to musím uznať, len mi u neho, podobne ako u Martinky Šindlerovej chýbala komunikácia, alebo- nazvime to inak - kontakt s publikom. Ako príklad profesionálov na pódiu by som uviedla Maťa Ďurindu a Tinu, ktorí to na „móle“ poriadne rozbalili! Tina má úžasný, nenútený prejav, spontánny, svojím spôsobom nonšalante rezervovaný. Mala som z nej veľmi dobrý pocit. O jej hlasových kvalitách niet samozrejme pochýb. Veľmi ochotne dokonca pózovala objektívom fotoaparátov na móle. A skoro stále sa usmievala...
O Maťovi sa už toho popísalo toľko, že k nemu snáď ani niet čo dodaťJ Až na drobné zaváhanie ku koncu piesne Matka, kde Maťko pri nástupe posledného refrénu trocha zaspinkal a nastúpil o pár nanosekúnd neskôr, bolo jeho vystúpenie na jednotku. Neboj, Maťko, nikto si to nevšimol...
Priznám sa, že som mala zimomriavky, pri jeho sólovom kúsku s gitarou, v kombinácií s Rišovým klavírnym doprovodom v piesni Skúsime to cez vesmír. (Je síce pravda, že v hale bol poriadny chladný prievan, ale priznám sa, že tú „husiu kožu“ nemal na svedomí).
V neposlednom rade chválim aj Katku Hasprovú, ďalšiu profesionálku, herečku v pravom slova zmysle. A ako to Katka „rozpumpovala“ s piesňou od Dianny Ross, mala som chuť vyskočiť zo stoličky a zatancovať si.
Kažodpádne, neľutujem že som si koncert nenechala ujsť. Piesne, na ktorých znenie sme zvyknutí z rádií, dostali v orchestrálno-klavínom podaní úplne iný rozmer, o ktorý sa postarali skvelý klavírista s nemenej skvelým dirigentom. A propos, pán dirigent, „smekám svúj klobouk“ pred vašimi akrobatickými výskokmi a preperfekcionalizovanými a synchronizovanými úklonmi chrbtice, hlavy a rúk, držiac dirigentskú paličku.
Kto nebol na koncerte a váha, či ísť na niektoré z vystúpení, nech neotáľa a ide si to pozrieť na živo...Určite nebude sklamaný. Richarda nebude vidieť len hrať, ale dokonca aj moderovať. Oboch úloh sa zhostil úprimne a od srdca. Richard, ďakujem za skvelý zážitok.
